Karate ako bojové umenie a šport

Karate ako bojové umenie a šport

Karate

  Karate má mnoho tvárí, a nemožno povedať, ktorá je tá pravá. Každému človeku sa toto bojové umenie javí a otvára ináč. Je to podmienené jeho  spôsobom myslenia i pohľadom na problematiku Karate. Nieto dvoch trénerov, ktorí by učili Karate z rovnakého uhlu pohľadu. Známa je historka o troch slepcoch, ktorí prvýkrát stretli slona, a chceli si ujasniť, aké to je vlastne zviera. Jeden z nich  sa dotýkal slonovho brucha a tvrdil, že slon je ako obrovský sud. Druhý držal slona za chobot a tvrdil, že slon je veľká hrubá hadica. Tretí držal slona za nohu a vravel, že slon je mohutný stĺp. Trochu to pripomína súčasnú situáciu v Karate. Kto z nich mal pravdu? Každý svoju. A je podivuhodné, ako v Karate na seba navzájom reagujeme my inštruktori. Rivalita medzi školami je predsa smiešna vec. Mali by sme viac navzájom spolupracovať a nie sa navzájom osočovať a zosmiešňovať.

    Vyvstáva tu veľká otázka: Na čo je to dobré? Kto môže o sebe povedať, že má patent na rozum a jediný možný správny názor na Karate? Počas svojej kariéry v Karate som zažil mnoho osočovania a veľa snáh zavrieť môj klub.

   Na čo to bolo dobré? Pre moje odlišné názory? Učil som Karate s tradičnými hodnotami a starými formami nácviku dávno predtým, ako sa Slováci dostali prvý krát na Okinawu…

Gyo – tréning

Vyžaduje to veľkú silu vôle, dlhé roky, za každej nálady absolvovať tréning a prekonávať všetky možné ťažkosti, prekážky a neúspechy ktoré nás stretajú na našej ceste k majstrovstvu.

   Shaolinskí mnísi absolvovali denný tréning trvajúci 12 až 16 hodín. Zasvätili svoj život sebazdokonalovaniu cez bojové umenia a duchovnú cestu Budhizmu. A na obdobie minimálne 30 rokov. Pre nás je dôležité vidieť to vo vzťahu voči nášmu tréningu, aby sme si uvedomili kde stojíme. S balíkom osem až desať Kata alebo aj viac, ako je to v moderných štýloch zvykom, pri tréningu dva až päťkrát v týždni po maximálne dve hodiny znamená, že by sme chceli „vysušiť more polievkovou lyžicou“.

“ Pravé Karate je ako horúca voda, ktorá chladne, ak ju neustále nezohrievaš.“ – Funakoši

     Po rokoch tréningu sami  intuitívne spoznáme, že zmysel Karate  sa nenapĺňa dosiahnutím určitého cieľa, ale že cena Karate je v dennom cvičení a s ním spojeným zaoberaním sa so svojím vnútrom. Aj keď je tréning obzvlášť náročný, očakáva sa od karatistu, že bez reptania znesie aj najtvrdšie zaťaženie a bude sa ho snažiť čo najlepšie zvládnuť. Bez pripravenosti odovzdať maximum nemožno preniknúť k podstate Karate – Do.

   Cesta k majstrovstvu je strmá. Často drží žiaka v pohybe iba viera v majstra, z ktorého až vtedy hľadí na žiaka majstrovstvo jeho učiteľa: ukazuje mu vnútro, a nepresviedča ho ničím iným, iba svojou vlastnou prítomnosťou. V tomto štádiu získava napodobňovanie majstra žiakom svoj posledný a najhlbší zmysel: vedie ho k účasti na duchu majstrovstva nasledovaním.

   Žiak má stále tendenciu dohadovať sa o vonkajších podmienkach, no vždy leží vlastný problém v ňom samom. Keď však trvá na tom, že príčina je vo vonkajších podmienkach, je akýkoľvek pokrok nemožný. Zamieňa cestu Do so svojimi predstavami o nej.

   Koniec koncov musí žiak spraviť každý ďalší krok vo vývoji sám, pretože učiteľ ho absolvoval už dávno pred ním. Pre čierny pás je to rovnako ťažké ako pre začiatočníka, pretože tento krok vedie vždy do neznáma.

„Chápať môžeme vždy len to, čo už leží za nami.“

Jediné čo majstra zaujíma je boj žiaka proti svojmu Ja. Učenie majstra je pre žiaka nekonečným bojom na život a na smrť jeho Ega. A žiaden žiak, ktorý chce vstúpiť na cestu Do nemôže tomuto boju uniknúť.

   Žiak cesty na rozdiel od obyčajného adepta Karate stojí vo zvláštnom vzťahu  ( Shitei ) ku svojmu učiteľovi. Jeho pokrok závisí od tohoto vzťahu viac ako od učenia samotného.

   Učiteľom možno označiť iba takého človeka, ktorý sa správa eticky, sám zvládol výuku u svojho majstra, správa sa slušne a je vzorom pre svojich žiakov tak po etickej ako aj po technickej stránke. Takých učiteľov je málo, a nieje ľahké ich nájsť. Nie sú to ramenatý vyhadzovači v baroch, a ani nimi nikdy neboli, nie sú to bitkári z ulice, majú dobré srdce a čistú myseľ.

  Učiteľ označuje žiakom iba takého človeka, v ktorom existuje potenciál pre cestu Do. Žiak sa stane žiakom cesty až vtedy, keď sa jeho snaha o dokonalosť formy náhle dotkne niečoho, čo ho privedie ku spochybneniu doterajšieho spôsobu života. Až vtedy začne volať po majstrovi, pretože spoznáva, že cvičenie techniky má svoje hranice, a míňa zmysel života. Často sa to deje až na stupni čierneho pásu, teda vtedy, keď už bola technika zvládnutá.

    Či majster prijme adepta ako žiaka cesty nie je určené cez jeho vonkajší technický talent, ale cez jeho vnútorné schopnosti. Zväčša prebehne dlhšie testovacie obdobie výlučného cvičenia formy, v ktorom sa môže osvedčiť a vyvinúť na žiaka cesty.  V minulosti, keď neexistovalo vyučovanie v skupinách, učitelia prijímali žiakov jednotlivo, skúšali uchádzača už od začiatku vzhľadom na jeho potenciál k ceste. Tento čas sa pohyboval v rozmedzí jeden až tri roky. Skôr, ako dal majster súhlas ku spojeniu učiteľ – žiak, musel uchádzač prejaviť veľa trpezlivosti, vernosti a vytrvalosti.  Formálne sa v našich časoch veľa zmenilo, ale podmienky, ktoré kladú praví majstri na svojich žiakov ostávajú tie isté.

   Býva pravidlom, že spočiatku žiaci spotrebúvajú enormné množstvo energie v boji o osobné uplatnenie a uznanie, o to čo vedia, dokážu, majú alebo sú, o dosiahnutie vyšších technických stupňov. No majster nehľadí na tieto zápasy, zaujíma sa o vnútorný potenciál. Preto často robí prekážky snahám uplatniť sa a čaká, čo sa udeje. Takto vznikajúci rozpor prináša na svetlo sveta nepoškvrnenú pravdu a je to spočiatku popri technickom tréningu najdôležitejším cvičením žiakov.

   Napriek ľudskej blízkosti, ktorú vyžaruje vzťah majstra k žiakom, ostáva citový vzťah majstra a  žiaka neustále podrobovaný skúške pevnosti. Prítomnosť majstra je pre Ja žiaka neustálou výzvou boja. Ono cíti nebezpečenstvo, a čím je žiak pokročilejší, tým je toto nebezpečenstvo pociťované silnejšie.

   Mier s majstrom existuje len na dvoch úrovniach: najnižšej, keď sa cvičiaci učí výlučne formu a nestretá majstra ako žiak cesty, a na najvyššej, keď sa žiak sám stal majstrom. No v žiadnom prípade nemôže žiak na ceste počítať s pedagogickým zachádzaním zo strany majstra. To čo robí majster sa vymyká každej logike. On prehliadne každú masku, cíti každú nepravdu z vnútra, a všetko čo zabraňuje žiakovi v pokroku dáva na jedného menovateľa: pripútanosť Ja na dosiahnutom, stagnácia v dosiahnutom. Každý cudzí poriadok, každá naučená ideológia, každý vypožičaný pojem, každý zastávaný nepreskúmaný názor, každé napodobňovanie správania – hocako strážené a dokazované, majster toto všetko vždy znova a znova odmieta. Len to, čo vychádza z človeka samotného, nepoškvrnené vonkajškom nechá stáť. A aby zobral pôdu pod nohami žiakovmu Ja, je mu dobrý každý čin. Toto je jadro každého učenia cesty. Každý učiteľ má svoj vlastný spôsob, ako učí svoje umenie. Technika je vodítkom, výzvou pre žiakovu snahu, chcenie, oddanosť, vytrvalosť a sebapremáhanie.

   Tvrdá telesná práca pri cvičení  cesty posilňuje telo a dáva smerovanie vedomiu. No pri tomto prichádza ku mnohým nezrovnalostiam medzi učiteľom a žiakom. Učiteľ posudzuje podľa obsahu, žiak podľa vonkajšej formy. Nie je zriedkavosťou, že učiteľ prehliada technicky nadaného žiaka a dáva väčšiu dôveru technicky slabšiemu, no skromnejšiemu žiakovi. Majster totiž pozná nielen cestu, ale aj podmienky potrebné pre rast žiakov. Žiak bojuje iba o vonkajšiu formu a nevidí prekážky vo svojom vnútre.

    Pre skúseného majstra existuje v technike žiaka množstvo znakov, ktoré poukazujú na jeho potenciál ku ceste. Zatiaľ, čo žiak vidí len techniku, učiteľ za tým vidí celého človeka, jeho boj o sebazdokonalenie, jeho orientovanie sa, vnútorné vzťahy a slabosti. Spoznáva znamenia nesprávneho snaženia a je schopný sledovať vývoj žiaka na jeho ceste.

   Tréning techniky nemusí bezpodmienečne pochádzať od majstra. Na stupni Shoin, keď ide predovšetkým o techniku, môžu viesť výcvik starší žiaci – Sempai, Sensei. Týmto sa v skupine vytvára pyramidálny systém, v ktorom pôsobia získané skúsenosti starších žiakov smerom dolu k mladším. Systém je držaný etikou správania sa v Dojo. Pyramidálny systém pozostáva zo skúsenostných vzťahov, ktoré vždy pôsobia zhora od majstra nadol, a ktorých tok nesmie byť nikdy prerušený.

   Integrácia žiaka do pyramídy nie je žiadnym podriadením sa vyššej moci, ale učením sa zachádzať so sebou samým. Výbuch žiakovho Ja do predčasnej slobody nie je ani u technicky vysoko postavených žiakov možný bez toho, aby okamžite nespadli na dno pyramídy. Jediné dvere von sú vo vyzrievaní vlastnej osobnosti.

   Majster pozná jednostrannú tendenciu ľudí k forme alebo k filozofovaniu, ktoré sú však falošné, pokiaľ slúžia na maskovanie Ega. V Dojo cíti falošný tón, všimne si každé odklonenie od cesty, nesprávne držanie, a všade, kde tlak Ega získava nadvládu zasahuje. Správny vzťah učiteľ – žiak je veľmi dôležitý, pretože bez neho sa každé učenie a ideál lámu na hraniciach logiky.

 Z knihy Tradičné Karate Do 2. 

Vydané 1997

Peter Filo MMA